Sorry, you need to enable JavaScript to visit this website.
Reading Time:
3
Minute(S)
V olomouckom závode Zora pracuje Jiřina Tesaříková už 46 rokov. V rozhovore sme sa jej spýtali na jej zbierku ručne maľovaných obalov a zaspomínali na staré časy.

V závode Zora pracujete už dlho. Aké pozície ste si za ten čas vyskúšali?

Je to síce už 46 rokov, ale ja tú prácu a ľudí okolo seba stále milujem. Je to proste môj život. Začínala som na kreatívnej pozícii. Bola som súčasťou výroby zameranej na export. To znamená, že som sa starala hlavne o maľovanie a zdobenie čokoládových figúrok, čo ma strašne bavilo. Všetci sme vtedy pracovali na sebe. Dnes mám síce úplne inú náplň práce, ale mi to nevadí. Stretávam sa s mnohými ľuďmi, s ktorými je radosť sa zhovárať. V kancelárii nikdy nie som sama, stále tu so mnou niekto je. Vlastne tu dnes fungujem ako taký spojovník mladšej a staršej generácie. To viete, mladí keď prídu do práce, často nechápu, ako sa to remeslo správne robí. Starší sú tam preto, aby ich to naučili. A naopak, starší ľudia zasa neovládajú nové technológie a to je práve niečo, v čom im tí mladší môžu pomôcť. V dnešnej dobe už aj deti v škôlke vedia robiť s počítačom, čo si budeme hovoriť.

Počuli sme, že vlastníte zbierku ručne maľovaných obalov z čias, keď ste pracovali na čokoládových figúrkach. Je na tom niečo pravdy?

No áno, ja to tu mám schované pre návštevy, aby videli, čo sa kedysi v závode vyrábalo. V kancelárii mám dva kufre a na povale je toho ešte oveľa viac. Je to pravá ručná výroba, ktorá vydržala vlastne až do revolúcie.

 

Ručná výroba? Myslíte celý proces výroby obalu?

Dnes sa to robí úplne inými postupmi, ale vtedy to bola výhradne poctivá ručná práca. Čokoládové figúrky sa ručne lepili, balili a potom sa ich obaly dokonca aj ručne maľovali. Potom sa figúrky ručne leštili, preto je každá tak pekne vypracovaná. Niektoré dievčatá si dali ozaj záležať a leštili ich papierom. Väčšinou sa však figúrky dávali do veľkých bubnov, v ktorých sa točili, dokým neboli vyleštené.

A kde sa také figúrky predávali?

Boli určené hlavne na export. Za minulého režimu, keď nebolo práce, tak práve výroba týchto figúrok ťahala produkciu v závode. Myslím si, že niečo takéto by mohlo mať úspech aj dnes, keby sa to robilo ručne. Je škoda, že sa nezachovali všetky tieto postupy a druhy figúrok.

Do akých krajín sa tunajšie čokoládové figúrky dostali?

Predávali sa napríklad do Austrálie, na Nový Zéland, proste všade. Bol o ne obrovský záujem. Predsa len to bola ručná práca a väčšina figúrok bola pomerne nevšedná. Napríklad detská školská súprava, zošit a pastelky, alebo náramok, ktorý deti mohli nosiť a potom zjesť (smiech). Alebo napríklad cigara pre toho, kto fajčil. A kto mal rád topánky, tak dostal čokoládové.

A u nás?

U nás bolo možné väčšinu týchto figúrok dostať hlavne v Tuzexe. Kedysi sme totiž vyrábali tuzexové kolekcie, ktoré boli určené pre náš trh. Figúrky boli uložené vo veľkých škatuliach, ktoré boli vypchaté papierovou vlnou. Často sa dávali rôznym štátnym návštevám ako dar. Taký kvalitný tovar to bol. Bohužiaľ neviem, za koľko sa vtedy predávali, ja som do Tuzexu chodila hlavne po rifle (smiech).

A máte nejakú obľúbenú figúrku?

Pre mňa sú všetky obľúbené.

A z tých, čo sa vyrábajú dnes?

Rozhodne nedám dopustiť na pistáciové košíčky.

Čo si myslíte o kvalite dnešných výrobkov?

Vraciame sa k starým receptúram a naše výrobky sú najlepšie na trhu! Každá surovina sa preskúma v laboratóriu. To znamená, že neobsahuje žiadne karcinogénne látky. Proste čokoláda, ktorú môžu jesť aj deti.

A čo sa vám na závode páči?

Závod sa veľmi zmenil. Dnes sa kladie oveľa väčší dôraz na bezpečnostné a hygienické pravidlá. Mám rada tunajších ľudí, ktorí vytvárajú hodnoty a ktorým náš závod prirástol k srdcu tak ako mne.

 

Veľmi pekne vám ďakujeme za rozhovor.