V závode Zora pracujete už dlho. Aké pozície ste si za ten čas už vyskúšali?
Je to síce už 46 rokov, ale ja tú prácu a ľudí okolo seba stále milujem. Je to jednoducho môj život. Začínala som na takej kreatívnej pozícii. Bola som súčasťou výroby zameranej na export. To znamená, že som sa starala hlavne o maľovanie a zdobenie čokoládových figúrok, čo ma strašne bavilo. Všetci sme vtedy pracovali tak nejako na seba. Dnes mám síce úplne inú náplň práce, ale neprekáža mi to. Stretávam mnoho ľudí, s ktorými je radosť sa rozprávať. V kancelárii nikdy nie som sama, stále tu so mnou niekto je. Fungujem ako taký spojovník medzi mladšou a staršou generáciou. Mladí, keď prídu do práce, často nevedia, ako sa to remeslo správne robí. Starší sú tam na to, aby ich to naučili. A naopak, starší ľudia zase nevedia pracovať s novými technológiami a to je práve niečo, v čom im tí mladší môžu pomôcť. Dnes už aj deti v škôlke vedia pracovať na počítači, čo si budeme hovoriť.
Počuli sme, že ste majiteľkou zbierky ručne maľovaných obalov z čias, keď ste pracovali na čokoládových figúrkach. Je na tom niečo pravdy?
Áno, ja to tu mám odložené pre návštevy, aby tiež mali možnosť vidieť, čo sa v závodoch predtým vyrábalo. V kancelárii mám dva kufre a na povale je toho ešte oveľa viac. Je to pravá ručná výroba, ktorá vydržala až do revolúcie.
Ručná výroba? Myslíte celý proces výroby obalu?
Dnes sa to robí úplne odlišnými postupmi, ale vtedy to bola len poctivá ručná práca. Čokoládové figúrky sa ručne lepili, balili a potom sa ich obaly dokonca aj ručne maľovali. Následne sa figúrky ručne leštili, preto je každá tak pekne vypracovaná. Niektoré dievčatá si naozaj dali záležať a leštili ich papierom. Väčšinou sa však figúrky dávali do veľkých bubnov, v ktorých sa točili, kým neboli vyleštené.
A kde sa takéto figúrky predávali?
Boli určené hlavne na export. Za minulého režimu, keď nebola práca, tak práve výroba týchto figúrok ťahala produkciu v závode. Ja myslím, že niečo také by pokojne mohlo mať úspech aj dnes, keby sa to stále robilo ručne. Je škoda, že sa všetky tieto postupy a druhy figúrok nezachovali.
Do ktorých krajín sa miestne čokoládové figúrky predávali?
Predávalo sa napríklad do Austrálie, na Nový Zéland, jednoducho všade. Bol o to obrovský záujem. Predsa len je to ručná práca a väčšina figúrok je pomerne nevšedných. Napríklad detský školský set, zošit a pastelky alebo náramok, ktorý deti mohli nosiť a potom zjesť (smiech). Tiež napríklad cigara pre toho, kto fajčil. A kto mal rád topánky, tak ich dostal čokoládové.
A v Česku?
U nás bola väčšina týchto figúrok v predaji hlavne v Tuzexe. Predtým sme totiž vydávali tuzexové kolekcie, ktoré boli určené pre náš trh. Figúrky boli uložené vo veľkých škatuliach, ktoré boli vypchaté papierovou vlnou. Často sa dávali rôznym štátnym návštevám ako dar. Taký kvalitný tovar to bol. Bohužiaľ neviem, za koľko sa vtedy predávali, ja som do Tuzexu chodila hlavne po rifle (smiech).
A máte nejakú obľúbenú?
Pre mňa sú všetky obľúbené.
A z tých, čo sa vyrábajú teraz?
Rozhodne nedám dopustiť na pistáciové košíčky.
Čo si myslíte o kvalite dnešných výrobkov?
Vraciame sa k starým receptúram a naše výrobky sú najlepšie na trhu! Každá surovina je laboratórne preverená. To znamená, že neobsahujú žiadne karcinogénne látky. Jednoducho čokoláda, ktorú môžu jesť aj deti.
A čo sa vám páči na závode?
Závod sa veľmi zmenil. Dnes sa kladie oveľa väčší dôraz na bezpečnostné a hygienické pravidlá. Mám rada ľudí, ktorí tu vytvárajú hodnoty a ktorým náš závod prirástol k srdcu tak, ako mne.
Ďakujeme za rozhovor.
