Sorry, you need to enable JavaScript to visit this website.
Reading Time:
3
Minute(S)
Život manželov Remešovcov je úzko spätý s jednou z najväčších výrobní sladkostí v strednej Európe, závodom Sfinx v Holešove. Eva s Davidom nám prezradili, ako sa k svojej práci dostali, aké bolo ich prvé zoznámenie a čo na prácu rodičov hovoria ich deti.

Ako ste sa vlastne dostali k vašej dnešnej práci?

Eva: Študovala som metalurgiu a materiálové inžinierstvo v Ostrave. Po ukončení štúdia sa mi kamaráti smiali, že namiesto odlievania železa budem odlievať gumené medvedíky. Závod Sfinx je môj prvý zamestnávateľ, kde som hneď po štátniciach nastúpila ako bezpečnostný technik. Po troch rokoch pôsobenia na tejto pozícii som si užívala päť rokov „dovolenky“ s deťmi, ako tomu niekedy hovoria muži. Potom mi ponúkli pozíciu personálneho špecialistu, čo ma nadchlo, pretože rada komunikujem s ľuďmi. A dnes? Mojou hlavnou pracovnou náplňou je interná a externá komunikácia, organizovanie akcií pre zamestnancov a starostlivosť o návštevy, ktoré sa za nami prídu pozrieť. Súčasná pozícia ma najviac naplňuje zo všetkých vyššie uvedených.

David: Ja som študoval na Vysokom učení technickom v Brne, na chemickej fakulte, odbor potravinárska chémia a biotechnológie. Do závodu som nastúpil zhruba pol roka predtým, než tam prišla Eva ako nový „bezpečnostný technik“. V Sfinxe som momentálne už 14 rokov, za tie roky som si vyskúšal aj iné pozície, ale nedávno som sa vrátil do vývojového oddelenia ako projektový líder. Asi ma to stále nejako oslovujeJ.

 

A ako vyzeralo vaše zoznámenie?

Eva: Prvýkrát sme sa s manželom videli hneď v prvý deň môjho nástupu do práce, a to pri kopírkach. Snažila som sa odfotiť svoje osobné údaje pre personálne oddelenie, lenže kopírka sa zasekla. Neďaleko som videla šikovne vyzerajúceho muža v bielom plášti, ktorý pôsobil skôr ako lekár. Tak som ho poprosila o pomoc.

Súhlasí to, David?

David: Ja si to teda pamätám trochu inak. Práve som nad niečím premýšľal a ponáhľal som sa. Keď ma Eva, celá nešťastná, poprosila o pomoc, povedala som jej, nech si na to niekoho zavolá.

Eva: Klasický gentleman. „Pán doktor“ sa zrejme ponáhľal k dôležitejšiemu prípadu.

Kto teda urobil prvý krok?

Eva: No, kopírka. (smiech)

David: Ono to asi vyplynulo tak nejako medzi riadkami. Vedel som, že Eva vtedy mala vzťah a plne som to rešpektoval, preto mi ani nenapadlo ju osloviť.

Eva: Teraz do toho trochu skočím ja. V roku 2004, keď som nastúpila do sladkého kráľovstva, sa tam zišla super parta mladých ľudí. Často sme si chodili po práci niekam posedieť, zašportovať si alebo na bowling. A práve vďaka tomu sme s Davidom postupne zisťovali, že máme veľa spoločného…

David: No a potom sme raz po dlhej pracovnej zmene išli na vianočný večierok pre zamestnancov a tam preskočila iskra. Potom som si zohnal jej číslo a začali sme si písať.

Eva: Ako bezpečnostný technik som na to išla ozaj bezpečne a pomaly (smiech), ale ako hovorí David, prvá iskra už preskočila a zapálila plameň, ktorý medzi nami horí už 12 rokov.

David: Nie, až v júni, zatiaľ je to iba jedenásť rokov (smiech)

Eva: Máme spolu dve deti, sú to vlastne čistokrvné Nestlé deti J Dcéra Kristína má deväť rokov a syn Martin tento rok nastúpil do prvej triedy.

Ako vaše deti vnímajú to, že obaja rodičia pracujú v továrni na sladkosti?

Eva: Kade chodia, tam sa chvália, že práve tieto medvedíky vymyslel ich ocko. Raz sme im ukázali zábery z výroby a odvtedy je ich snom zaplávať si v nádobe plnej lentiliek.

Práve preto im medvedíkovia chutia najviac?

Eva: Kristínka má rada mäkšie želatínové bonbóny, Martin zasa preferuje tvrdé Bon Pari.

Ako vyzerá váš každodenný život? Chodíte spolu do práce, potom čo odvediete deti do školy?

David: Naše pracovné harmonogramy väčšinou nie sú pravidelné. Raz musím do práce skôr ja, raz zasa Eva. Niekedy to však vyjde viac na jedného než na druhého. Takže sa vlastne musíme každý deň dohodnúť, kto a čo obstará.

Eva: Pretože sme sa do Zlínskeho kraja obaja prisťahovali a nemáme tu nikoho z rodiny, na koho by sme sa mohli obrátiť, tak je všetko len na nás. Vzala som si však úžasného muža, ktorý mi veľmi pomáha a  keď treba, tak bez problému zvládne aj úlohu MATA, čo je mama a tata dohromady.

Aha! Odkiaľ teda pochádzate?

Eva: Ja pochádzam z Hodonína z južnej Moravy a David zhodou okolností kúsok odtiaľ – z Ledníc. Celý život býval na zámku. Vzala som si vlastne princa.

Pretnú sa občas vaše cesty pri práci?

David: Niekto by si mohol myslieť, že toho musí byť moc, keď spolu pracujeme a potom sa ešte vidíme doma. Lenže to tak nie je. Ak si nedáme vyložene rande, napríklad pri kopírke J, tak kvôli rozdielnej pracovnej náplni na seba počas dňa často nenarazíme.

Takže večer, keď sa spolu zídete, dáte si niečo sladké?

Eva: Áno, veľkú pusu J. Ja sa musím priznať, že na cukríky nie som, skôr na čokoládu. Milujem tyčinku Koko a Margot. Ešteže nepracujem v Zore.

David: Ja som tiež veľmi čokoládový, ale v poslednom čase som prepadol cukríkom JOJO Potešenie s ovocným pyré.

Prajeme vám veľa ďalších sladkých dní!