Ako ste sa dostali k svojej súčasnej práci?
Eva: Študovala som metalurgiu a materiálové inžinierstvo v Ostrave. Po ukončení štúdia sa mi kamaráti smiali, že namiesto odlievania železa budem odlievať gumových medvedíkov. Závod Sfinx je môj prvý zamestnávateľ, kam som hneď po štátniciach nastúpila ako bezpečnostný technik. Po troch rokoch pôsobenia na tejto pozícii som si užívala päť rokov „dovolenky“ s deťmi, ako tomu niekedy muži hovoria. Potom mi bola ponúknutá pozícia personálneho špecialistu, čo ma nadchlo, pretože rada komunikujem s ľuďmi. A dnes? Hlavnou náplňou mojej práce je interná a externá komunikácia, organizovanie podujatí pre zamestnancov a starostlivosť o návštevy, ktoré sa na nás prídu pozrieť. Súčasná pozícia ma, zo všetkých uvedených dôvodov, uspokojuje a napĺňa.
David: Ja som študoval na Vysokom učení technickom v Brne, chemickú fakultu, odbor potravinárska chémia a biotechnológie. Do závodu som nastúpil zhruba pol roka predtým, než prišla Eva ako nový bezpečnostný technik. V Sfinxe som momentálne už 14 rokov. Za tie roky som si vyskúšal aj iné pozície, ale nedávno som sa vrátil do vývojového oddelenia ako projektový líder. Asi ma to stále nejako oslovuje.
A ako vyzeralo vaše zoznámenie?
Eva: Prvýkrát sme sa s manželom videli hneď v prvý deň môjho nástupu do práce, a to pri kopírkach. Snažila som sa skopírovať svoje osobné dáta pre personálne oddelenie, lenže kopírka sa zasekla. Neďaleko som videla šikovne vyzerajúceho muža v bielom plášti, ktorý pôsobil skôr ako lekár. Tak som ho poprosila o pomoc.
Bolo to tak, David?
David: Ja si to teda pamätám trošku inak. Bol som práve nad niečím zamyslený a ponáhľal som sa. Keď ma Eva, celá nešťastná, poprosila o pomoc, povedal som jej, nech si na to niekoho zavolá.
Eva: Klasický džentlmen. Pán doktor sa asi ponáhľal k dôležitejšiemu prípadu.
Kto teda nakoniec urobil prvý krok?
Eva: No, kopírka (smiech).
David: Ono to asi vyplynulo tak nejako medzi riadkami. Vedel som, že Eva vtedy bola vo vzťahu, a plne som to rešpektoval, preto mi ani nenapadlo ju v tom čase osloviť.
Eva: Teraz do toho trošku skočím ja. V roku 2004, keď som nastúpila do kráľovstva cukroviniek, sa tu zišla super partia mladých ľudí. Často sme si chodili po práci niekam posedieť, zašportovať alebo na bowling. A práve tam sme s Davidom postupne zisťovali, že máme veľa spoločného…
David: No a potom sme raz po dlhej zmene išli na vianočný večierok pre zamestnancov a tam preskočila iskra. Následne som si zohnal jej číslo a začali sme si písať.
Eva: Ako bezpečnostný technik som na to išla naozaj bezpečne a pomaly (smiech), ale ako hovorí David, tá prvá iskra skutočne preskočila a zapálila plameň, ktorý medzi nami horí už 12 rokov.
David: Nie, až v júni, zatiaľ je to len jedenásť rokov (smiech).
Eva: Máme spolu dve deti, sú to vlastne čistokrvné Nestlé deti. Dcéra Kristýna má deväť rokov a syn Martin tento rok nastúpil do prvej triedy.
Ako vaše deti vnímajú to, že obaja rodičia pracujú v továrni na cukrovinky?
Eva: Kade chodia, tam sa chvália, že práve týchto medvedíkov vymyslel ich otec. Raz sme im ukázali zábery z výroby a odvtedy je ich snom zaplávať si v nádobe plnej lentiliek.
A práve preto im medvedíci chutia najviac?
Eva: Kristýnka má rada mäkšie želatínové cukríky a Martin zasa preferuje tvrdé Bon Pari.
Ako vyzerá váš každodenný život? Chodíte spolu do práce, po tom, čo odvediete deti do školy?
David: Naše harmonogramy väčšinou nie sú pravidelné. Raz musím ísť do práce skôr ja a inokedy zase Eva. Niekedy toho proste vyjde viac na jedného alebo druhého. Takže sa musíme každý deň dohodnúť, kto čo zabezpečí.
Eva: Keďže sme sa do Zlínskeho kraja obaja prisťahovali a nemáme tu nikoho z rodiny, na koho by sme sa mohli obrátiť, tak je všetko iba na nás. Ale vzala som si úžasného muža, ktorý mi veľmi pomáha, a keď treba, tak bez problémov zvládne aj úlohu MAOT, čo je vlastne mama a otec dokopy.
Aha! Odkiaľ teda pochádzate?
Eva: Ja pochádzam z Hodonína z južnej Moravy a David zhodou okolností kúsok odtiaľ – z Ledníc. Celý život býval na tamojšom zámku. Vzala som si vlastne princa.
Pretnú sa občas vaše cesty pri práci?
David: Niekto by si mohol myslieť, že to musí byť náročné, keď spolu pracujeme a potom sa ešte vidíme doma. Lenže tak to nie je. Ak si nedáme vyslovene rande, napríklad pri kopírke, tak z dôvodu rozdielnej náplne našej práce na seba počas dňa často ani nenarazíme.
Večer, keď sa stretnete, dáte si niečo sladké?
Eva: Áno, veľkú pusu. Ja sa musím priznať, že nie som na cukríky, skôr na čokoládu. Milujem tyčinku Koko a Margot. Ešteže nepracujem v Zore (Olomouc).
David: Aj ja som čokoládový, ale v poslednom čase si pochutnávam na cukríkoch JOJO Potešenie s ovocným pyré.
Prajeme veľa ďalších sladkých dní!
